PÁN FARÁR, POVEDZTE NÁM NIEČO O PÁNU BOHU

            Keď som sa hlásil do seminára, nepozvali ma ani na prijímačky. Len po opakovanej urgencii mi dali vedieť, že nespĺňam požiadavky kladené na študenta socialistickej vysokej školy. Mal som už vtedy za sebou nejaké prehrešky a tým najväčším bolo strhnutie sovietskej vlajky na našej miestnej škole rok po okupácii našej krajiny „spriatelenými armádami“.
            Preto som ostal príjemne prekvapený, keď som v októbri smel nastúpiť na fakultu do Litoměríc. Dodnes neviem, čo spôsobilo moje „podmienečné prijatie“, no neušli mi všemožné aktivity nášho pána farára a nevylučujem, že využil slabú chvíľku nejakého súdruha a došlo k nevšednému prípadu korupcie. Pán farár sa tejto mojej hypotéze lišiacky smial, a pretože už nežije, ostane tajomstvom, ako som sa vlastne do toho seminára dostal.
            Po štvrtom ročníku nasledovala povinná vojenská základná služba, počas ktorej som „pošliapal robotnícku krv preliatu za volebné právo“ tým, že som odmietol voliť. Piaty ročník mi bol len „milostivo“ povolený a nejakým zázrakom som napokon bol vysvätený.
            Stal som sa kaplánom, horlil som z kazateľnice, že je potrebné sa nebáť, milovať slobodu a neváhať za ňu aj niečo zaplatiť. Mal som radosť, že ľudia to brali. Súdruhom sa to, samozrejme, nepáčilo, eštebáci po mne šli... Som na svojom mieste, hovoril som si. Bol som spokojný.
            Až raz za mnou prišli dvaja veľmi starí ľudia. „Pán farár, povedzte nám niečo o Pánu Bohu, potrebujeme silu a útechu. Ako sa máme modliť, čo je to zájsť na hlbinu...?“ Spomínam si na ten pocit bezradnosti a zahanbenia. Najradšej by som ich nevidel, seba nevidel. Chcelo sa mi utiecť. Tak sme tam naproti sebe sedeli, ja som niečo trepal a oni stále znovu naliehali: „Povedzte, ako sa priblížiť k Pánu Bohu?“
            Potrebovali pomoc, pretože ten kríž, ktorý niesli, bol veľmi tvrdý a ťažký. Chceli vedieť, ako to robím ja so svojou vierou, ako sa kráča k nádeji, ako sa majú ohriať v Božej láske.
            Vtedy som si uvedomil: „Chlapče, bacha, niečo dosť dôležité ti nefunguje.“ Veľmi som sa hanbil a rozprával som s nimi ďalej štýlom „Hovorím tak dlho, kým ma niečo nenapadne“. Už sa nepamätám, či som sa im priznal alebo som si to povedal iba v duchu, že je to hrozné – že som síce obratný rečník, že snáď aj niečo z tej teológie viem, ale že im nemám čo povedať. Že čo sa týka približovania sa k Bohu, tam som bez skúsenosti. Že dokážem len pracovať so zástupmi a udeľovať sviatosti, psychologizovať, klábosiť... Skoro som začal mať strach o život, že ho nedokážem žiť a že ho stratím. Toto poznanie - bola to pre mňa dosť veľká rana.
            Zhodou okolností sa mi dostal do rúk Teilhard de Chardin. Úplne som mu nerozumel, ale hovoril mi zo srdca, rovnako ako samizdatovo šírený trapista Thomas Merton. Obaja pozývali k záujmu o život, ale z iného uhlu, ako som bol zvyknutý žiť ho ja. Ja som bol dosť „adrenalínový“. Plachtil som na rogale, rád som rýchlo jazdil, machroval som svojimi skokmi z mostu do letovickej priehrady, predvolanie k eštebáckym výsluchom bolo pre mňa povyrazením si, bol som spoločensky obľúbený a nevyhýbal som sa ani zakázanému ovociu. Toto všetko dávalo môjmu životu „šťavu“.
            Začal som však pociťovať akúsi krivdu, ktorú ja sám pácham na živote tým, že hoci ho pijem plnými dúškami, vlastne od neho očakávam veľmi málo. A najhoršie, že k takému kresťansko-minimalistickému poňatiu života strhávam aj druhých. Ani to, že som bol ubezpečovaný, že moja služba pomáha druhým nachádzať Božiu blízkosť, že priťahuje mladých a dokonca pomáha aj zájsť na hlbinu – nič z toho ma nezbavovalo pocitu prerastajúceho do presvedčenia: že som vedľa ako tá jedľa.
            Zároveň mi bolo jasné, že cesta von z toho nevedie navýšením pastoračných aktivít a ani zintenzívnením štúdia. Začal som si uvedomovať požiadavku zájsť na hlbinu ako i to, že niečo budem musieť pre to systematicky robiť.
            Vtedy som mal okolo dvadsaťsedem rokov – a bolo potrebných ešte viac ako desať rokov, kým som sa rozhodol pre to niečo konkrétne vykonať.
            Po revolúcii som požiadal o uvoľnenie z pastorácie. Chcel som odísť niekam, kde by ma naučili modliť sa a porozumieť cestám vedúcim do Božej blízkosti... Inými slovami – naučiť sa umeniu žiť svoj krst.

(Marek Vácha, Karel Satoria, Život je sacra zajímavej, str. 10)